Najstaršie stopy po ľudskej prítomnosti a sídlach tunajších obyvateľov v oblasti Senného odhalili archeológovia už z mladšej doby kamennej, z doby železnej, rímskej, aj hroby z doby sťahovania národov. Pri Sennom na viacerých miestach našli aj zlomky keramiky pochádzajúcej z 9.storočia i mladšej, až z 13. storočia. Zvyšky najstarších a mladších hlinených nádob svedčia, že tu žili slovienski obyvatelia už v 9. storočí a nepretržite aj v nasledujúcich storočiach.
Ešte významnejším svedectvom o živote slovienskeho obyvateľstva je názov miesta ležiaceho severne od Senného, a to názov starobylého tvaru, názov Gradište. Tento názov svedčí o tom, že na onom mieste jestvovalo hradisko, teda opevnené spoločenské, náboženské i vojenskoobranné stredisko obyvateľov okolitých susedných dedín, teda Senného, Palína alebo Stretavy. Do hradiska sa zbiehali pri ohrození nepriateľmi, konali sa v ňom ešte pohanské kultové obrady a najdôležitejšie iné spoločenské udalosti, napr. voľby rodových staršinov, súdenie previnilcov a pod.
Politický, mocenský a územný vývoj Veľkomoravskej ríše svedčí o tom, že aj krajina a obyvatelia povodia Laborca, Uhu, Latorice a hornej Tisy bola severovýchodnou končinou tohto štátu za panovania Svätopluka /870-894/. Pravdepodobne už vtedy k miestnym obyvateľom prichádzali misionári, aby ich zoznámili a získali pre nové, kresťanské náboženstvo. Veľkomoravská ríša však trvala pomerne krátko. Najmä politická nejednotnosť Svätoplukových synov spôsobila jej rozdelenie a úpadok. Trvalé usadenie Maďarov v strednej časti Karpatskej kotliny od roku 896 urýchlilo jej zánik. Civilizačný rozvoj šírenie a udomácňovanie kresťanstva sa v 10. storočí spomalili až zastavili aj u vtedajších obyvateľov dediny Senné.
Od 11.storočia bol aj tento kraj územnou súčasnou Uhorského kráľovstva. Pri vojenskom ovládnutí maďarským vojskom v službách arpádovskych kráľov bolo blízke hradisko pravdepodobne zničené. Pri budovaní kráľovstva bola dedina začlenená do Užskej župy, ktorej župana menoval kráľ. Župan bol prvým poverencom kráľa v politických, vojenských a správnych záležitostiach župy. V cirkevných záležitostiach sa toto územie a jeho obyvatelia stali súčasťou Jágerského biskupstva. Krajina, dediny a slovenskí obyvatelia východne od Laborca, severne od Latorice po pohorie Vihorlat a v povodí rieky Uh sa stali majetkom kráľa. Dedina Senné bola súčasťou kráľovských majetkov do roku 1263.
V stredovekých latinských písomnostiach sa názov dediny Senné vyskytuje vo viacerých podobách ako Scinna, Zynna, ale najmä Zenna. Tvar Zenna najlepšie vystihoval skrátený slovenský názov Senná /Ves/. Pôvodný slovenský názov Senna Ves vyjadroval to, že sídlisko vzniklo na lúkach, na ktorých roľníci zo starších blízkych dedín dorábali seno. Staršími dedinami boli Palín aj Stretava. Obyvatelia niektorej z nich, možno aj z oboch, si tam postavili obydlia, čím vznikla osada, ktorá sa rozrástla v dedinu Senná Ves. V 12. - 13. storočí mal pôvodný slovenský názov už skrátenú podobu Senná. Archeologické, písomné aj jazykovedné doklady a z nich vyplývajúce poznatky o pôvode a starobylosti dediny Senné možno zhrnúť do záveru, že tunajšie sídlisko nepretržite jestvuje od 9. storočia, ako sloviensko-slovenská dedina už jedenásť storočí.
V Sennom jestvoval kostol nepochybne už pred 14.storočím, avšak jeho starobylosť môže odhaliť len budúci archeologický výskum. Písomne správy o miestnom kostole, farároch a farnosti sa zachovali od 14.storočia, pričom najstaršie sú z rokov 1317 a 1319.Tie dosvedčujú, že vtedy mali v Sennom kostol, farníci odovzdávali farárovi a kanonikom Jágerskej kapituly tradičný desiatok najmä z úrody obilia a sena, pričom Senné tvorilo samostatnú farnosť.
Okolo roku 1335 v senianskom kostole pôsobil farár Andrej, ktorý je prvým menovite známym senianskym farárom. Farský kostol tu stál aj v nasledujúcich storočiach a rímskokatolícki farári v ňom účinkovali do polovice 16.storočia. Doteraz sa však nepodarilo zistiť, ktorému duchovnému patrónovi bol kostol zasvätený. Nový rímskokatolícky kostol postavili v roku 1718 na mieste dovtedajšieho kostola. Už v stredoveku pri kostole pôsobila aj škola ako súčasť cirkevných inštitúcií. Deti sa v nej najmä v zimných mesiacoch učili čítať, písať, počítať, ale aj spievať nábožné piesne. Okolo roku 1588 bol tunajším učiteľom Pavol Baláž.
Dedina Senné patrila do roku 1263 uhorským kráľom. Na základe darovania mladším kráľom Štefanom sa v roku 1263 stal jej novým vlastníkom šľachtic Jakub z Pányoka. Potomkom a dedičom Jakuba patrilo Senné do polovice 14. storočia. Neskôr bolo vo vlastníctve šľachticov z neďalekých Pavloviec a v 16. storočí boli feudálnymi vlastníkmi dediny Dobóovci z Ruskej. Šľachtici vyžadovali a od seňanských poddanských domácností každoročne dostávali daň, dávky roľníckych naturálií, takzvaný deviatok, prípadne roboty a služby. Šľachtici Dobóovci si dali v Sennom postaviť kúriu, v ktorej príležitostne bývali. Ku kúrii patril majerský dvor so záhradou a príslušenstvom. Vývoj senianskeho sídliska v období stredoveku ba až do začiatku 18. storočia možno síce zo zachovaných písomných správ skúmať, avšak zistiť počet domov možno len približne. V stredoveku patrilo Senné do najpočetnejšej skupiny stredne veľkých dedín v Užskej župe.
Zemepisné prostredie vytváralo vhodné podmienky, aby sa tunajší obyvatelia venovali roľníctvu. Roľníctvo a chov dobytka boli hlavným zamestnaním i náplňou života všetkých generácií Seňanov po celý čas jestvovania sídliska. Okolo roku 1588, kedy v Sennom žilo 23 poddanských domácností, boli remeselníkmi štyria muži: dvaja obuvníci, jeden krajčír a jeden kolesár. Keďže v Sennom v 16. storočí žili aj zemepáni, šľachtici Dobóovci, niektorí poddanskí muži mali osobitné zamestnanie či povinnosti ku šľachticom, napríklad ako sluhovia, holič, dráb, záhradník. Sociálne zloženie poddanských rodín či domácností záležalo najmä na tom, aké rozsiahle polia jednotlivé domácnosti obhospodarovali, pripadne na ich remeselníckom, či inom zamestnaní.
Okolo roku 1588 v Sennom žilo z roľníčenia 19 poddanských domácností, z nich bolo 10 sedliackych a 9 želiarskych. Zo sedliackych domácností štyri obhospodarovali pozemky v rozsahu celej sedliackej usadlosti, čo znamenalo, že mali v užívaní polia(oráčiny) približne v rozsahu do 10 ha a lúky na 6 až 8 koscov (vozov) sena. Ďalšie štyri sedliacke domácnosti hospodárili na polovičných usadlostiach, iné dve na štvrtinových usadlostiach. Je zrejmé, že najlepšie hospodárske zabezpečenie a sociálne postavenie mali rodiny na celých usadlostiach. Mali však aj najväčšie povinnosti k zemepánovi v podobe ročnej dane, dávok (deviatok) z úrody obilia, sena, príležitostných robôt na majerských poliach a inde. Len sedliacke domácnosti platili daň kráľovi. Želiarskych domácností bolo 9. Každá z nich mala vlastný dom, avšak poľa menej ako štvrtinu sedliackej usadlosti (pod 2 ha). Aj také domácnosti platili daň, robotovali, avšak neodovzdávali naturálie. Napokon štyri domácnosti tvorili dve rodiny sluhov, rodina záhradníka a rodina drába so špecifickými povinnosťami k miestnym šľachticom.
Zemepisná poloha dediny Senné, jej pôvod a vývoj v podstatnej miere ovplyvňovali národnostnú príslušnosť tunajších obyvateľov. Už sa zistilo, že pôvodcami senianskeho sídliska boli Slovieni a jeho obyvateľmi v stredoveku Slováci. Ani v nasledujúcich storočiach sa celkový národnostný ráz Senného podstatne nemenil, hoci v 16. storočí tu žili aj Rusíni, ktorí sa jazykovo postupne poslovenčovali. Slovenský ráz Senného pomáhala udržiavať aj cirkev, lebo v druhej polovici 16. storočia a na začiatku 17. storočia v miestnom kostole po slovensky kázali evanjelickí kazatelia. Nepochybne po slovensky učili deti na farskej škole aj tunajší učitelia. V uhorskej administratívnej činnosti v stredoveku i neskôr, pri spisovaní dokumentov sa tradične používala latinčina.
V 18. storočí zamokrené okolie Senného neprinášalo obyvateľom iba trápenie, lebo po stáročia sa s ním zžili natoľko, že sa z vodného živlu naučili aj ťažiť. V úrodných rokoch dávali senianske polia na vtedajšiu dobu celkom slušnú úrodu a lúky množstvo kvalitného sena, prebytky ktorého mohli obyvatelia prostredníctvom furmanov predávať vo vzdialenejšom, na seno chudobnejšom okolí. Už spomínaný Matej Bel v 1. pol. 18. storočia obec charakterizuje takto : "Obec obsadila ten kraj, kde sa močaristá Čierna voda prelieva do Uhu. Polia má úrodné a príjemné. Meno nesie podľa hojne nakoseného sena."
Ak vodný živel uberal z úrody, obyvatelia si skromnú potravinovú základňu aspoň čiastočne dopĺňali rybárčením a lovom. M. Bel o tom píše : "Keď sa toky rozvodnia, začnú zaplavovať lesy a lúky. Uprostred nich sú viaceré preliačiny a vykopané jamy, ktoré sa naplnia vodou a rybami. Potom pri opadnutí vôd obyvatelia starostlivo zahatajú výtok z týchto jám. Keď vody celkom opadnú, nachytajú tam veľké množstvo rýb. Keď voda stúpa, zvieratá vyhľadávajú kopčeky a vyvýšené miesta. Húfne sem pribiehajú srnky a zajace, aby nezahynuli v krútňavách. Vtedy sa sedliaci plavia na dlabaných člnoch a chytajú zvieratá sčasti živé, sčasti ich pobijú palicami a kyjmi."
Tento spôsob lovu rýb pretrval až do nášho storočia. Zároveň sa však používali aj mnohé zdokonalené formy V expozícii Zemplínskeho múzea sú zachované rôzne druhy podomácky zhotoveného rybárskeho náradia, siete na nastráženie, na hádzanie z ruky, krížové siete na žrdiach, podberáky, dômyselné košinové pasce, harpúny, udice, koše a celý rad ďalších pomôcok , z ktorých mnoho pochádzajú zo Senného. Lovenie 10 až 15 metrov dlhými, 1,2 m vysokými sieťami -nevodmi- v Sennom zaviedol až v tridsiatych rokoch švajčiarsky rybár od Bodenského jazera Brauharnt, ktorého sem za tým účelom povolal Gábor Sztáray.
V múzeu sa nachádza aj z kmeňa stromu vydlabaný čln, aké sa podľa svedectva M. Bela používali už pred 250 rokmi. Vyrábali ich zväčša korytárski majstri z dubových, prípadne topoľových alebo vŕbových kmeňov. Ešte v medzivojnovom období nášho storočia, kedy tieto rýchle, ale labilne člny, nazývané hajovy, začali vytláčať pomalšie, ale stabilnejšie pramice tzv. ladíky, vlastnila aspoň jeden čln každá rodina v Sennom. Pravda, neslúžili iba na lov rýb, ale mali širšie využitie. Počas záplav poslúžili aj na zber nakôpkovaného sena a ako dopravný prostriedok.
Dubové lesy v chotári obce boli v minulosti základňou pre voľný chov ošípaných. M. Bel. nás informuje. "Všetka sláva lesov spočíva v úrode žaluďov. Osoh z tejto ich vlastnosti majú nielen domáce stáda svíň, ale vyživia sa tu aj cudzie, ktoré sem ľudia priháňajú, aby sa pásli." Po výrube dubín sa voľny chov ošípaných presťahoval do gazdovských dvorov, ale v obci ešte dlho, až do roku 1975, pretrvával voľný chov husí, ktoré sa v obrovskom, takmer šesťtisícovom kŕdli potulovali po mokradiach až k susedným dedinám od jari do jesene. Vtedy sa vracali - každý kŕdlik do svojho dvora.
Najchudobnejším obyvateľom obce poskytovali obživu aj močiare G. S. Ehrenheim uvádza, že tak niektorí žili po celé generácie "v blízkosti pramočiarov. Tie boli ich komorou, poskytovali stavebný materiál na ich chalúpky, kurivo a krmivo pre domáce zvieratá. Tí ľudia boli výbornými pozorovateľmi fauny, flóry a poveternostných javov. Poznali čas a miesta ťahu vtákov, vedeli ako sa k nim nepozorovane priblížiť." Svoje poznatky si odovzdávali z generácie na generáciu. V čase panských poľovačiek boli nepostrádateľnými pozorovateľmi lovcov, ich člnkármi i nosičmi. Medzi posledných z nich patrili v rokoch 1927 -44 podľa záznamov kaštieľneho denníka Juraj, Jozef, Jan a Michal Jožiovci, ale aj niekoľko ďalších. Niektorí z nich, napr. Ján Roškovský, Ján Kuchta a i. po vojne poskytovali cenné služby aj ornitológom.
V 18. storočí sa medzi vlastníkmi Senného objavuje barónsky rod Vécsey, ktorý obec podľa rodinnej tradície získal spolu s inými majetkami v užskej župe do dedičstva od rodu Csápy. Okolo roku 1740 časť obce patrila aj Pethóovcom. Obidva rody tu vtedy mali kaštiele, z ktorých sa zachoval iba véčejovský. Tento rod napomáhal rekatolizácii. Údajne až do roku 1718, kedy protestanti vrátili kostol katolíkom, sa v ich kaštieli konali aj katolícke bohoslužby a vo forme kaplána pretrvával farský administrátor. V roku 1718 ním bol rehoľník Klement. Rehoľníci, minoriti a františkáni tu pôsobili aj v ďalších rokoch, v dôsledku čoho s v obci zaužívalo pre kňazov oslovenie páter, používané ešte v 19. storočí, teda v čase, keď farnosť už dávno mala miestnych farárov.
V roku 1749 bol r.kat. administrátorom Ladislav Viczey a po ňom opäť najmenej dvaja rehoľníci. R.kat. cirkev zaviedla po r. 1563 zoznamy krstených, sobášených a zomrelých osôb - matriky. Staršia literatúra uvádza že v Sennom sa viedli od roku 1718, dnes ich však nepoznáme. Najstaršie známe matriky sú tu z roku 1778. Š.Halás z nich pre roky 1778-1782 zisti1 ako krstiacich kňazov minoritu Jána Mondoviča, ktorý tu krstil popri miestnom farárovi Martinovi Leporisovi a minoritu Fr. Klemensa Krišíka(?), krstiaceho v r. 1779 popri Štefanovi Kellerčíkovi pôsobiacom tu v rokoch 1779 až 1782.Možno predpokladať, že ide o pretrvávanie väzieb rodu Vécsey na rehoľníkov z čias pred riadnym obnovením r.kat. farnosti v rohu 1718.
Významné postavenie v senianskej vetve rodu dosiahol barón Mikuláš Vécsey starší, ktorý zastával nejaký čas funkciu satmárskeho župana. Oženil sa s barónkou Máriou Orciovou (Orczy 1751 - 1805). V roku 1779 priviedla v Sennom na svet dcéru Juditu-Leopoldínu. Jej krstnými rodičmi sa stali gróf Ján Barkóczy a grófka Leopoldína Stárajová, čo poukazuje na dlhodobú spriaznenosť týchto rodov. Z piatich detí týchto rodičov sa v roku 1789 narodil vari najvýznamnejší člen rodu Mikuláš Véczey mladší. Bol členom kráľovskej komory, v rokoch 1826-46 županom Satmárskej stolice, c. k. komorníkom, skutočným vnútorným tajným radcom, rytierom Radu sv. Štefana, predovšetkým však významným vodohospodárom, ktorý sa venoval budovaniu vodných diel. Zomrel v roku 1854. Neskôr zdedil panstvo Jozef Véczey, už spomínaný člen Spoločnosti Senné - Blatá. V roku 1861 sa oženil s Blankou Dessewffy. Krátko nato sa odsťahovali do Nyírasolódu a Budapešti.
Poľovné právo na senianskom panstve preto prepustil synom Vincenta Sztáraya Teodorovi, Ferdinandovi a Viktorovi. Začína obdobie slávnych senianskych poľovačiek. Po smrti Jozefa V. (1902 ) panstvo prechádza na jeho syna Ladislava V. Ten sa častejšie zdržiaval v kaštieli a ako sme už spomínali, počas 1. svetovej vojny dal vyrúbať dubový les na Moľve. Medzitým se spomínaný Ferdinand Sztáray (1818 - 1893) bývajúci v Trnave nad Laborcom druhýkrát oženil a vzal si Jozefovu sestru Gabrielu Vécseyovú (+ 1896). Mal s ňou päť detí, z ktorých sa Nandina vydala za budúceho veľkého milovníka tunajších poľovačiek, Františka Schytru de Ehrenheim. Najmladším synom Ferdinanda Sztáraya a Gabriely Vécseyovej bol Gabriel(1866-1941), spomínaný užhorodský župan, vášnivý poľovník a zakladateľ senianskej zbierky trofejí.
Mal sa stať dedičom obrovského majetku bezdetného Antona Sztáraya (1839- 1893), ale práve kvôli senianskej poľovačke si natoľko pohneval bohatého strýka (pra jarný lov slúk v Trnave nad Laborcom a v Sennom ho nechal samotného na poľovačke v Egypte, že ten zmenil závet a namiesto Gábora určil za dediča jeho bratranca Alexandra.
Alexander Sztáray (1862 - 1948), ktorý tak nečakane prišiel k obrovskému michalovskému majetku sa oženil s Ladislavovou sestrou Pavlínou Vécseyovou, s ktorou mal štyri deti. Ladislav Vécsey pred smrťou (+ 1924), odkázal svoj rozľahlý majetok, ktorý sa po pozemkovej reforme značne zmenšil, mladšiemu z dvoch synov Alexandra a Pavlíny, Michalovi Sztárayovi (1904 - 1977). Ten v tridsiatich rokoch predal kaštieľ a záhradu svojmu staršiemu bratovi Antonovi (1902 - 1977), ktorý ho opravil a užíval až do znárodnenia v roku 1945. Od odsťahovania Jozefa Vécseyho v druhej polovici 19. storočia do roku 1945 tak seniansky kaštieľ, v posledných desaťročiach pred znárodnením spravovaný Júliusom Bartók ktorý slúžil ako lovecký kaštieľ Ehrenheimovcov, Sztárayovcov a ich vybraných hostí.
Po vrátení kostola roku 1817 katolíkom sa jeho patróni Vécseyovci postarali aj o riadny chod farnosti. Pre potreby fary vyčlenili polia a lúky v rozsahu jednej usadlosti, t.j. asi 13 ha, z ktorých časť fara neskôr odpredala občanom. Do roku 1930 hospodárili farári sami, potom dávali pôdu do prenájmu. Okrem toho do zrušenia poddanstva mali nárok na desiatok z každej poddanskej usadlosti, neskôr cirkevnú daň, tzv. rokovinu. V Sennom to boli od každej domácnosti 2 korce obilia, t.j. 50 kg farárovi (chudobnejší bez záprahu polovicu) jeden korec organistovi, pol korca čiže jednu "štvertovku" kostolníkovi. T ým si občania hmotne zabezpečili svoju duchovnú správu. Od roku 1782 keď, prevzal skonsolidovaný farský úrad v Sennom Martin Majerčik, do roku 1990 tento úrad zastávalo ďalších 19 kňazov, mená ktorých sú starostlivo zaznamenané vo farskej kronike, vedenej Štefanom Halásom.
Keď v roku 1804 vznikla Satmárska diecéza, pripadlo jej aj územie Užského arcidekanátu, dovtedy prislúchajúce biskupstvu v Jágri. V tom čase malo 10 farností, medu nimi aj Senné s filiálkami v Palíne, Stretave, Stretavke, Iňačovciach, Rebríne, Krášku ( dnes Zemplínska Široká) a Jastrabí, kde je aj filiálny kostol. V roku 1808 žilo v obci 489 r.kat. veriacich, vo fíliach 903. V roku 1904 bolo v Sennom 484 rímskokatolíkov, 231 gr.katolíkov, 2 evanjelici a.v., 11 reformovaných a 26 izraelitov.
Dnes (údaj z roku 1997) žije v Sennom 662 rímskokatolíkov, 44 gréckokatolíkov, 10 pravoslávnych a 10 veriacich iných náboženstiev. Farnosť dnes patrí do dekanátu Michalovce, arcidiakonátu Zemplín, diecézy Košice. V 19. storočí sa vo farnosti uskutočnilo 6 kanonických vizitácií. Fara v 19. storočí už opäť spravovala cirkevnú školu s vlastnou budovou oproti kostolu, ktorá slúžila školským účelom do r. 1930, do zriadenia školy obecnej. V budove bola priestranná trieda, byt organistu-učiteľa, patrila k nej hospodárska budova
